NAD NAMI JE BOH

            Ten deň bol pochmúrny a daždivý. Na klinike sme ošetrili množstvo hnisavých zápalov i rezných rán, všetky prípady boli podobné a jednotvárne. Čas sa vliekol iba pomaly. Zrazu túto monotónnosť prerušil náš ošetrovateľ Franz, ktorý prichádzal s akýmsi mužom s obviazanou hlavou. Vo vzduchu mával lekárskou správou a na celú chodbu kričal: „Pán primár, slezinová sneť na hlave!“
            Franz je naše „dievča pre všetko“ a za celé desaťročia na klinike bol schopný odhadnúť závažnosť prípadov. A tak vedel, že slezinová sneť na hlave je práve taká zriedkavá, ako je i nebezpečná.
            S napätím som siahol po lekárskej správe. Bola napísaná rukou doktora Siegela, starého praktického lekára, nadmerne presného a dôkladného. Z jeho riadkov vyplynulo, že pacient pracuje v továrni na matrace. „V tejto továrni,“ písal doktor Siegel, „sa už častejšie vyskytli prípady slezinovej sneti, väčšinou na predlaktí. Zárodok sneti pravdepodobne pochádza z konských vlasov, ktoré sa v tejto továrni spracovávajú.“
             „Viete, čo vám je?“ opýtal som sa po úvodných otázkach pacienta. „Áno,“ odpovedal muž. Vyžarovala z neho pozoruhodná istota. „A keby som to aj nevedel, tento váš ošetrovateľ to dosť hlasne vykričal.“ Franz sa zahanbene zadíval do zeme.
             „Vyskytli sa v poslednom čase prípady slezinovej sneti vo vašom závode?“ „Nie, ale z času na čas sa objaví, väčšinou na lakti,“ hovoril muž rozvážne. „Ale slezinová sneť na hlave sa vyskytla len raz u kolegu a ten na jej následky zomrel.“
            Vzal som muža do ordinácie a vyšetril som ho. Keď som sňal z hlavy obväz, s hrôzou som uzrel opuchnutú a znetvorenú tvár. Pravé oko mal celkom zatvorené a v jeho kútiku sa hromadila hnisajúca tekutina. No typický čierny vriedok, podľa ktorého je možné s istotou poznať slezinovú sneť, som nenašiel.
            Áno, mohla to byť slezinová sneť, ale nález nebol jednoznačný. Ale mohlo ísť aj o nebezpečný zápal galey, ktorý niekedy vedie až k strate zraku a v ťažkých prípadoch dokonca ohrozuje život človeka.
            Povedal som mužovi: „Počujte, nie som si istý, či je to naozaj slezinová sneť, ako sa nazdáva váš praktický lekár. Mohlo by ísť aj o hnisavý zápal tkaniva, ktorý by sme museli hneď operovať, aby ste nestratili zrak.“
             „No ak je to slezinová sneť, pán doktor,“ muž sa nadvihol na lakťoch a pevne mi pozrel do tváre, „potom ma v žiadnom prípade nesmiete rezať, však?“ Ostal som prekvapený, lebo také vedomosti som nepredpokladal. On nato ticho dodal: „Viete, pán doktor, u nás v továrni vieme o slezinovej sneti všetko...“
            Poznal teda dilemu, pred ktorou som sa ocitol a vedel, že moje rozhodnutie preňho znamenalo smrť alebo život. Ak ide o slezinovú sneť, v žiadnom prípade sa nesmie do postihnutého ložiska rezať. Pri reze bacily sneti prejdú do krvi a pacient do dvadsaťštyri hodín umiera. Ak však má zápal galey, musel som operovať, lebo inak bol jeho život v ohrození.
            Bol som k nemu úprimný: „Teraz vás musím dať odviezť do operačnej sály. Odoberieme trochu tekutiny z vášho pľuzgiera a výlučok necháme bakteriologicky preskúmať, či sa v ňom nachádzajú bacily slezinovej sneti alebo nie. Ak tam budú, nebudeme vás rezať. No ak tam nebudú, potom ide o veľké hnisanie v hlave, ktoré ohrozuje váš zrak a možno aj život. V tom prípade musíme ihneď operovať!“
            Opäť prikývol. Akoby videl, aké je moje rozhodovanie ťažké, a chcel mi ho uľahčiť: „Nerobte si so mnou toľko starostí, pán doktor, koniec koncov náš život je v Božích rukách.“
            Operačnú sálu rýchlo pripravili na môj príchod. Pristúpil som k operačnému stolu a z pacientovej chrasty odobral na sklíčko a do skúmavky výlučok. Starostlivo som ich zabalil a odovzdal ošetrovateľovi Karlovi. „Človeče,“ rýchlo nasadnite na bicykel a čo najrýchlejšie to odovzdajte doktorovi Pfaundlerovi v bakteriologickom ústave.“ Keď Karl zmizol, šiel som do vedľajšej miestnosti, zdvihol som telefón a doktorovi Pfaunderovi som vysvetlil naliehavosť prípadu.
            Na doktora Pfaundlera sa človek mohol celkom spoľahnúť, čo ma uspokojovalo. Predstavoval som si ho v duchu nad mikroskopom, ako skúma kultúry, aby našiel bacily slezinovej sneti v našich preparátoch. Dlho sa neozýval. Čas sa vliekol. Nerozumel som tomu. Zdalo sa mi, že už dávno mal byť hotový.
            Konečne zadrnčal telefón. Sám som bežal k telefónu. Ale keďže som mal na rukách natiahnuté sterilné rukavice, poprosil som mladú lekárku Moniku, aby mi pri uchu pridržala slúchadlo. Na druhom konci bol doktor Pflaundler. Hovoril: „Pán kolega, preskúmal som čo najdôkladnejšie preparáty, ale nenašiel som v nich nijaký bacil slezinovej sneti. Kvôli istote som urobil ešte jeden výter z navlhčenej gázy, ale všetko je negatívne.“
             „Teda nijaká slezinová sneť...“ povedal som polohlasne. „Je to aj váš názor, doktor Pflaundler?“ „Áno,“ povedal s rozhodnosťou. Ruka, ktorou mi Monika držala pri uchu slúchadlo, sa začala chvieť. Keď som sa na ňu pozrel, tvár mala celú zblednutú. Pošepkal som jej: „Prečo sa chvejete, Monika. Len pokoj, pokoj!“ A do telefónu som nahlas povedal: „Ďakujem vám, doktor Pflaundler!“
            Ostal som pri telefóne stáť, akoby som tam zapustil korene. Vlastne by som mal byť rád, lebo bakteriológ potvrdil moje pochybnosti ohľadom diagnózy slezinovej sneti. No predsa som stále nedôveroval a ťarcha zodpovednosti na mňa doľahla ešte ťažšie.
            Jedným pohybom som sa obrátil, vrátil som sa do operačnej sály a mlčky som sa pripravoval na operáciu zápalu galey. Mužovi na stole som krátko vysvetlil: „Nie je to slezinová sneť. Bakteriológ nič nenašiel.“
            Muž mlčal, a potom na mňa vážne pozrel. Vystrel som pravicu, čo znamenalo, že inštrumentárka mi má vložiť do ruky skalpel a že pacient má byť uvedený do narkózy. Ešte raz som sa pozrel do očí všetkých okolo operačného stola. Monika mala oči doširoka roztvorené a zdalo sa mi, akoby jej pohľad plný strachu sa ma pýtal: „Naozaj si si istý? Celkom istý?“
            V tom momente som odhodil skalpel a zahučal som: „Nie! Nemôžem!“ V miestnosti všetci stáli ako obarení. „Ešte raz odoberiem vzorky, možno pri prvom odbere som ostal príliš na povrchu!“ A siahol som pri odoberaní výlučku viac do hĺbky. Kým som to robil, zúril vo mne vnútorný boj. Prečo som to urobil? Pre strach v Monikiných očiach? Alebo ma strhla nejaká neviditeľná moc? Nie je to opovážlivosť voči doktorovi Pflaundlerovi, ktorý v oblasti bakteriológie nie je hocikto, ale uznávaný odborník veľkého formátu? Nezistil však aj doktor Siegel slezinovú sneť? Skúsený Siegel, ktorý už tridsať rokov vykonáva prax, pozná dôsledne všetky choroby tej oblasti? Siegel zo starej školy, plný láskavej starostlivosti o každého svojho pacienta, pri stanovovaní diagnózy svedomitý až k pedantérii?
            K okamihu, keď som odhodil skalpel, ma viedli impulzy, ktoré nikdy nemôžem celkom vysvetliť a ktoré podľa charakteru môžem označiť ako inštinkt, ako vnútorný hlas alebo ako výstražný hlas vyššej moci.
            Strhol som z rúk sterilné rukavice a opäť som zdvihol telefón. „Je tam doktor Pflaundler?“ opýtal som sa chvatne. „Počúvajte, kolega, neodhodlal som sa operovať. Odobral som ešte raz materiál z väčšej hĺbky. Prosím vás čo najnaliehavejšie, vyšetrite ešte raz materiál, a to hneď!“ Z druhej strany sa ozval trochu urazený hlas: „No dobre, keď myslíte...“ Vycítil som, že doktor Pflaundler si moju žiadosť vyložil ako nedôveru, ale tu predsa išlo o viac ako len o osobnú citlivosť.
            Minúty sa neuveriteľne vliekli. Znepokojený som vstal a prechádzal som sa po sále. Konečne zazvonil telefón. Priskočil som k nemu. Na druhom konci bol doktor Pflaundler. Zabudol povedať svoje meno. Bol veľmi rozrušený. Chrlil zo seba: „Neoperovať! Prosím, nerezať! Alebo ste už operovali? V nových preparátoch je samá slezinová sneť, výtery sú priam zamorené bacilmi!“ Nezmohol som sa na slovo. Až po chvíli som sa vzchopil: „Áno, ďakujem. Mnohonásobne ďakujem. Nie, ešte sme neoperovali.“
            Kolená sa mi podlomili. Oprel som sa o stenu. Až po čase som prešiel do operačnej sály a povedal som s rozhodnosťou: „Nebude sa operovať. Je to slezinová sneť.“ Všetci mlčali, no potom sa v miestnosti všetko rozšumelo. Znelo to skoro ako vydýchnutie, ako vzdych vyslobodenia z neznesiteľného tlaku.
            Teraz bolo všetko jasné. Vzal som sterilný obväz, natrel som naň trochu vazelíny a priložil na miesto na spánku. Obviazal som mužovi hlavu a nechal som ho previezť späť na oddelenie.
            Všimol som si Moniku, ako vyšla z operačnej sály von. Bola mŕtvolne bledá a mala vlhké oči. Vtedy som ešte netušil, že raz sa stane mojou ženou.

            Na doktora Pflaundlera som v ten deň vôbec nemyslel. Až keď mi večer zavolala jeho manželka a prosila ma, aby som sa zastavil u nich doma. Jej muž bol v ťažkej depresii. Sedel pri písacom stole s hlavou zaborenou v dlaniach. Neprítomný duchom si spočiatku vôbec nevšimol, že som vošiel. Až o chvíľu ma zaregistroval. Povedal: „Ďakujem vám, že ste prišli. Cítim sa celkom ubitý a neschopný ďalšej práce. Cítim sa vinný a neviem sa s tým vyrovnať. Chcem vám povedať neúprosnú pravdu a prosím, aby ste ma vypočuli:
            Neuveríte, akým vykúpením bolo pre mňa, keď ste mi povedali, že ste ešte neoperovali. Asi je pre vás záhadou, prečo prvé preparáty dopadli negatívne. Ani ja som si to nevedel vysvetliť. A tak som ich so svojou laborantkou preskúmal ešte raz, štvorcový milimeter za druhým. A v najvzdialenejšom rohu sklíčka som pod mikroskopom uzrel dve tyčinky, nepochybne bacily slezinovej sneti!“ Odmlčal sa a meravo hľadel pred seba.
            Videl som jeho jemnú, prácou a strasťami poznačenú tichú tvár vedca, ktorá sa teraz premenila na masku nemých múk. Prenikol ma súcit. „No,“ povedal som utešujúco. „Nakoniec všetko dobre dopadlo. Neoperoval som, nejaká predtucha, akýsi vnútorný hlas, ak to tak môžem pomenovať, ma od toho v poslednej sekunde zdržali. Pacient žije... a pravdepodobne bude žiť. Ja som to všetko vnímal ako dar, ako milosť. Nechcete z tohto daru prijať aj vy pre seba?“
            Začudovane na mňa pozrel. Potom uchopil moju ruku a jeho pery sa chveli, keď povedal: „To nebola iba predtucha, to bolo vyššie riadenie. Máte pravdu, aj ja chcem prijať z tohto daru...“
            O tri týždne bol náš pacient so slezinovou sneťou vyliečený a z našej kliniky prepustený domov.

                                                                       Zdroj: Hans Killian, Za nami je len Boh, krátené